História argentínskeho tanga je spätá s druhou polovicou 19. storočia. Pod vplyvom prvej vysťahovaleckej vlny, súvisiacej s nepokojným politickým vývojom v Európe, odchádzali masy námezdných robotníkov z Európy za lepším osudom do Ameriky. Odchádzali nielen do Spojených štátov, ale využívali i nové možnosti, ktoré im ponúkala Južná Amerika, najmä Argentína. Vďaka priaznivým klimatickým podmienkam podobným Európe a otvorenej imigračnej politike lákala pracovné sily z celého sveta. Bola ich zasľúbenou zemou. Aspoň na prvý pohľad.
Okolo roku 1880 už boli v Argentíne milióny prisťahovalcov, budujúcich si tu svoj nový domov. Privážali si so sebou i vlastnú kultúru. Buenos Aires bolo pre nich námornou bránou do Argentíny, cez ktorú putovali ďalej do vnútrozemia. Značná časť prisťahovalcov však ostala žiť v Buenos Aires, ale aj v Río de la Plata. Udomácnili sa tu potomkovia prisťahovalcov, porteños. Táto prezývka im prischla, ako prístavným ľuďom, z anglického port – prístav, respektíve zo španielskeho puerto.
V chudobných štvrtiach mesta, najmä v legendárnej štvrti La Boca, sa v úzkych uličkách slumov, zafajčených a tmavých putikách, v nočných podnikoch a bordeloch ako v obrovskom kotli miešali národnosti, ich kultúra a pohnuté osudy. Indiáni z vnútrozemia, ktorí prišli o pôdu, hľadali v meste obživu. Spolu s hispánskymi emigrantmi z južnej Európy, s Nemcami, Poliakmi, severanmi a s rôznymi dobrodruhmi z celého sveta žili a zabávali sa v prístavných štvrtiach mesta. Spoločne tancovali, spievali, hrali. Rytmy a štýly sa časom navzájom pomiešali a vytvorili tak novú, originálne namiešanú argentínsku kultúru. Kubánska habanera sa zmiešala s indiánskou hudbou, rytmami flamenga, polkou, poľskou mazurkou, rakúskym valčíkom. To všetko vytvorilo základ hudobnej rytmiky a tanečnej techniky argentínskeho tanga.