Dve rôzne tanečnice, dva rôzne prístupy, dve inak prežité tandy.
Vzájomné cabeceo. Také obyčajné, civilné, ale som rád, že sme sa pohľadom aspoň stretli. Tanečná sála sa začína zapĺňať prvými tónmi od Juana d´Arienza. Prichádzame k sebe z opačných strán parketu, ja pomaly, kľudne, v duchu sa tešiac na tanec s tebou na krásnu hudbu, ktorá mnou začína rezonovať. Ty ku mne doslova dokráčaš úradným krokom. Pol metra odo mňa sa zastavíš, musím preto k tebe ešte pár centimetrov dokročiť.
Krátke, sterilné „ahoj“ s pripojeným formálnym úsmevom. Automaticky zdvihneš obe ruky ako policajt, riadiaci križovatku. Do pravého uhla ohneš svoju pravú ruku, vyzeráš pri tom ako uvádzačka, ktorá pri vchode do divadla odoberá v šatni pánovi kabát. Podávaš mi svoju dlaň do mojej dlane, udržujúc si bezpečný odstup, štýlom: „tu ma máš, chyť sa ma, rýchlo, nech už máme úvodný kontakt za sebou. A šup do tanca, nech nám neujde ani jeden tangový tón tejto tandy″.
„…veď načo by si potrebovala vlastnú rovnováhu, partner predsa znesie všetko, tak to poznáš zo vzťahu.“
Ľavú ruku mi zozadu expresívne prehodíš za chrbát, lakeť pritom dvíhaš takmer až nad hlavu, lebo si to tak videla na YouTube. Tak sa to asi robí, lebo tebe sa to tak páči. Krivíš sa, lebo si o pol hlavy nižšia než ja, takže keď si cezo mňa prevesená, vyzerá to, akoby si ma chcela preliezť. Tvoja lordóza ti zvýrazňuje krásne zadné partie. S prehnanou expresivitou sa na mňa vešiaš do Áčka, lebo ťa to tak na kurze učili. Aj keby si vážila o polovicu viac ako ja a bola by si odo mňa o hlavu vyššia, tak by si sa o mňa oprela, veď načo by si potrebovala vlastnú rovnováhu, partner predsa znesie všetko, tak to poznáš zo vzťahu. Tak načo to meniť, funguje ti to tak doma, musí aj na tangu. Forma je predsa všetko, aj keď ten obsah stále neprichádza. Emócie? Načo, keď to tak dobre navonok vyzerá. Nemusíš to predsa precítiť. Na parkete si pekná a to stačí. Tak nech ťa všetci vidia. Dnešný večer predsa patrí tebe.
Tancujeme ako zápasníci, čo sa navzájom vytláčajú zo žinenky. Každý hráme svoju taktickú hru. Čo je to? Sumo, sťahovanie chladničky, tancovanie okolo totemu, panické zapchávanie diery na Titanicu? Gancho prekladáš ganchom, často v tú najnečakanejšiu chvíľu a na tom najnevhodnejšom mieste, najlepšie tesne vedľa lýtok iného páru. Občas tesnotka okolo mojich členkov. Ale ide ti to, si šťastná, ako žriebä, ktoré na jar konečne vypustili na lúku plnú mladej šťavnatej trávy. Len sa prebehnúť, zaskákať si. Si odpojená od všetkého, ale hlavne odo mňa. Na súlad, harmóniu to ani náhodou nevyzerá. Nemám šancu ťa skrotiť pevnejším pridržaním tvojho divokého tela, nieto ti ešte niečo výchovného povedať. Na milonge sa predsa nementoruje.
„…pokračuješ v prerušenom rozhovore s kamarátkami, sediac v hlúčiku na diváne, akoby si pred chvíľou ani netancovala. Nič si na parkete neprecítila. O čom si vlastne bola?“
Končí tanda. Ako som rád, že už je koniec. Dúfal som, že tídžej ju zloží iba z troch skladieb, no boli to štandardne štyri. Ešteže to nebola milonga alebo tango nuevo, ale aj tak si mi dala zabrať. Som spotený úplne všade, energia na jednu čiarku, lesknúce sa bicepsy mám presilené od tvojho držania, mal som čo robiť, aby si mi nevyletela z objatia počas tvojej divokej sólojazdy. V inej situácii by som to aj ocenil, ale nie vo vertikále na parkete. Rozpojíme sa, poviem ti „ďakujem“ (v preklade „chvalabohu“), odchádzaš odo mňa mentálne odpojená, ako z práce, pokračuješ v prerušenom rozhovore s kamarátkami, sediac v hlúčiku na diváne, akoby si pred chvíľou ani netancovala. Nič si na parkete neprecítila. O čom si vlastne bola?
***
Oddychujem, či skôr, dávam sa dokopy. Ovievam sa vejárom, rozčarovaný, snažím sa vychladnúť. Bolo mi to treba? A potom zbadám Teba.
***
Vzájomné cabeceo. Už viackrát som chcel s Tebou tancovať a zrejme aj Ty, pokukovali sme po sebe už dlhšie, ale stále sme boli obsadení inými partnermi. Až teraz sa to konečne podarilo. Kráčame k sebe pomaly na parket, nikto nás nemá šancu vyrušiť. Zápalná šnúra, ktorej dva iskriace konce sa k sebe nezadržateľne blížia. Táto tanda bude naša, nemáme sa kam ponáhľať. Zastavíme tesne pri sebe, pozdravíme sa pohľadom, o chvíľku dlhším než je bežné, ale vnímame to tak obaja. Očami aj úsmevom. Bez slov.
„Nasledujem Ťa, dvíhajúc ľavú ruku, dotýkajúc sa Tvojho obnaženého hebkého predlaktia, ktorým ma naviguješ až do Tvojej otvorenej dlane.“
Hudba začína hrať. Máš uvoľnené zvesené ruky. Čakáme na tie správne tóny, pozerajúc si do očí, v ktorých sa Ti odráža úsmev Mony Lízy. Pomaly zdvíhaš pravú ruku, dávajúc mi signál, že môžem. Nasledujem Ťa, dvíhajúc ľavú ruku, dotýkajúc sa Tvojho obnaženého hebkého predlaktia, ktorým ma naviguješ až do Tvojej otvorenej dlane. Máš krásne vytvarované prsty s karmínovým lakom na nechtoch, dokresľujúcim prísľub ohnivej atmosféry začínajúcej tandy. Prstami Ti prechádzam po hánkach. Zatváraš svoju dlaň a ukrývaš v nej moje prsty, ako kvet zatvárajúci sa pri západe slnka, uväzniac motýľa, čo sa na ňom príliš zdržal.
Pravú ruku Ti jemne kladiem na driek, pomaly ňou smerujem nahor, bruškami prstov nežne sa dotýkajúc Tvojho chrbta. Cítiš ma, chceš, aby ten pohyb bol takto pomalý a dlhý. Zastavím sa dlaňou pod Tvojou pravou lopatkou, koncami prstov sa dotýkam Tvojho boku, kde sa hrám s vyšitými ornamentmi na Tvojich šatách. Cítim Tvoje hlboké nádychy, harmonizujem sa s nimi, splývame. Rozumieme si bez slov.
Doliehajú k nám prvé pulzujúce tóny tango romantico, šíriace sa po parkete ako ozvena búrky blížiacej sa z temnej oblohy na horizonte africkej savany. Mám niečo očakávať? Bandoneón zaťahuje dlhé clivé tóny. Začíname tancovať. Dávam Ti signál nebadaným tlakom svojho hrudníka, ale vycítila si ho správne, ako mačka svoju korisť v tráve. Kráčame, nič iné, iba kráčame, tóny hudby rezonujú v našich dušiach. Dokola opakujúce sa pomalé tóny, raz, dva, tri, štyri, ta ta ta ta, dlhá pauza. Zastavíme na dve doby. Čas sa čarovne spomalil, cítim teplo Tvojho dychu na mojom krku. Opäť kráčame, giro, chôdza, giro, kroky, intenzívne sa vnímame dotykmi svojich stehien. Zvuk skladby sa pomaly stišuje, jej záverečné takty sa predlžujú, spevák ťahá posledné tóny do výšok, až skladba nakoniec úplne zanikne v šume cinkajúcich pohárov a vravy sediacich hostí. Stojíme v objatí, cítim Tvoj malý studený nosík, ako ním kreslíš ornamenty po mojom líci. Periférne vidím Tvoje ústa, ako mi nimi chceš niečo naznačiť. Som v rozpakoch, čo si mám myslieť?
„Nepotrebujem o Tebe nič vedieť. Stačí mi Ťa cítiť. Kráčame, už len kráčame. Dokonalý flow. Želám si, aby trval večne.“
Začína hrať ďalšia skladba, príbeh pokračuje, oheň sa opäť rozhorel. Opäť iba kráčame, skladáme príbeh našej prechádzky. Pramienok Tvojich vlasom mám v ústach ako pupočnú šnúru k Tvojej duši. Kto z nás tu vlastne v tanci vedie a kto nasleduje? Svojim hrudníkom vnímam Tvoje telo. Cítim Tvoju vôňu, poddávam sa jej. Prstami pravej ruky skúmam látku Tvojich krásne padnúcich tangových šiat. Hrám sa cez ne s Tvojou sponou, ktorá oddeľuje Tvoje verejné „nie“ od súkromného „môžeš“. Tajomne sa usmievaš, cítim Tvoje mimické svaly na svojom líci. Ďalšia volcada, intenzívne sa ku mne primkýnaš. Kráčame. Hladím Ťa jemne po zátylku, prstami Ti zachádzam do vlasov, strácam sa v pramienkoch Tvojich hustých kaderí, ktoré mi zahaľujú prsty. Nikto z tanečníkov naokolo nič nevidí, Tvoja hustá hriva skrýva naše tajomstvo. Sme jedno telo, jedna prepojená duša. Nepotrebujem o Tebe nič vedieť. Stačí mi Ťa cítiť. Kráčame, už len kráčame. Dokonalý flow. Želám si, aby trval večne.
Dohrala posledná skladba tandy. Stojíme stále v tesnom objatí, dotýkajúc sa lícami. Pozrieme si do očí, naše ústa sú na milimeter hriešne blízko seba. Nemám odvahu prekonať tú nekonečne vzdialenú blízkosť. Hovorím Ti to očami a Ty si z toho smutná. Odvádzam Ťa za ruku z parketu. Pozerám za Tebou, ako si sadáš a siahaš po drinku, aby si nemusela na mňa pozrieť.
O dve tandy sa vrátim pre Teba, sľubujem. Teším sa na Teba opäť, na naše tajné splynutie.
(c) Rony, 2023
* * *
➜ Zapojte sa do facebookovej diskusie a komentárov k článku a podporte autora zdieľaním článku: