Odmietnutie v tangu

Milonga_Gran-Diosa_Praha_november-2022_Rony
Odmietnutie je súčasťou komunikácie na milongách a môže sa udiať aj neúmyselne. Foto: Rony, 2022.

Mnohí tanečníci sú zvyknutí, že ak spravia cabeceo, tak podvedome automaticky počítajú s prijatím a zvolená dáma s nimi ide hneď na parket tancovať. A pokiaľ odmietne, deje sa to vzájomne bezpečným, ohľaduplným, nezraňujúcim a nestrápňujúcim spôsobom, prostým odvrátením pohľadu, tváre, odvrátením sa chrbtom, mimikou tváre, alebo iným jednoznačným gestom, ako napríklad strojeným zdvorilostným rozhovorom so spolusediacimi.

Je to normálne, dôvodov môže byť veľa – štýl hudby, čaká na partnera, ktorý si odskočil, je unavená po tande, chce tancovať s niekým iným, nie so mnou, nie je prezutá alebo naopak, už je prezutá a na odchode. Každý máme tisíc dôvodov.

Niektoré situácie prinášajúce tanečné odmietnutia sú trápne, iné zasa humorné, ba až groteskné, môžeme si za ne zaslúžene sami, alebo sa do nich dostaneme náhodou, či neprávom. Ako v živote.

Preto mám miradu, ten expresívny vyzývavý pohľad radšej, než zdvorilé cabeceo, lebo ak ju zahrám teatrálne, ale pritom kultivovane, bez expresívnej maskulinity, tak je v tom kus pantomímy, sociálnej inteligencie, neverbálnej emocionality a humoru zároveň. Zvolená tanečnica, na ktorú mierim, nemá najmenšie pochyby o mojich úmysloch tancovať s ňou. Pokiaľ však tanečnica takéto moje expresívne pozvanie do tanca odmietne, je to jasný výraz jasného postoja, niekedy je to milé, dá sa s tým ďalej emočne pracovať, no niekedy je z toho filmová scénka s efektom panvice o hlavu.

Niektoré odmietnutia sú však o nepochopení. Majú rôzne príčiny, prejavujú sa rôzne a zaslúžia si, aby som ich sám pochopil.

Každá milonga, kam chodím, je svojou atmosférou iná, závislá od veľa faktorov – od prítomných ľudí, zvolenej hudby, dňa v týždni, sezóny, počasia, hodiny a aj každá tanečnica je iná, jej vnímanie atmosféry vždy iné, emočné rozpoloženie iné a z toho vyplývajúca jej reakcia tiež.

Niekedy ma nevníma. Je ako rám bez zrkadla, je zasnená, vnímajúca hudbu, v ktorej si zamilovane predstavuje nejaký romantický dej. Šípová Ruženka. Počkám na koniec skladby, vtedy sa často preberie zo sna.

Niekedy ma nevidí. V miestnosti je šero, intímčo, svietia iba stolné lampičky – nemám také milongy rád, na milonge má byť svetlo, je to oslava tanca, milonga nie je disco, tancovať v prítmí je i nebezpečné, keďže na rozdiel od kolísavých diskotékových slaďákov sa v tangu tanečníci pohybujú v ronde po parkete, niektoré partnerky s ostrými opätkami občas spravia gancho, a keď nevidím okolo seba, na kopanec či úder lakťom netreba dlho čakať. Očný kontakt je vtedy skrátka nemožný, tanečnica ma proste nevidí. Tak sa radšej zdvihnem a idem cez parket až k nej, na spôsob kontaktnej komunikácie pri spoločenských tancoch. Vtedy niekedy zistím, že pointa bola inde – nosí dioptrické okuliare, ale ich má položené na stole, lebo sa v nich necíti komfortne alebo žensky pekná. Alebo mi povie, že to ja som nereagoval a tváril sa ako vypnutý maják bez signálu.

Niekedy je milonga preplnená. Je plná mihajúcich sa tanečníkov, ktorí ako štartéri závodu Formuly 1 mávajú šachovnicovými vlajkami, prerušujúc mi očný kontakt s vyhliadnutou ženou. Musel by som mať na hlave blikajúcu čiapku Santa Clausa, aby si ma všimla. Polsekundové cabeceo má účinok homeopatika pre slona. Tisíckrát nadväzujem spojenie, ale pomyselný štartér Formuly 1 tisíckrát odmáva reštart. Vtedy sa radšej predieram po okraji milongy k vytúženej tanečnici ako Indiana Jones v aztéckom chráme plnom zákerných nástrah. A keď sa prebijem na miesto, je často fuč. Na parkete s iným, čo si ju uchmatol ako indián cudzí skalp, alebo na bare. Ženy z baru neťahám.

Niekedy neovláda tangoetiketu. Je to dievča z vonku, diváčka, čo si prišla do náhodne vybraného podniku posedieť s niekým, alebo sa len zašla zo zvedavosti pozrieť na tango. Škoda sa snažiť, tango zväčša netancuje. Aj keď je to často tá najkrajšia žena v miestnosti. Zväčša salsistka. Ony sú už také.

Niekedy je submisívna. Bojí sa odmietnuť cabeceo, aby neurazila tanečníka, ale zároveň za nič na svete nechce ísť tancovať. Tak stuhne a hľadá vizuálny únik. Vyľakaná srnka. Naposledy v Prahe na Milonge Gran_Diosa. Humorná situácia. Všimol som si blízko pri mne dlho vysedávať krásnu štíhlu tanečnicu, okolo ktorej sa motali dvaja miestni tancuchtiví pepíci. Jeden k nej pristúpil zboku, zahľadel sa na ňu, ona ho periférne musela vidieť, cukali jej oči, ale tvárila sa že pozerá na parket pred sebou, desať, dvadsať sekúnd napätia, nič, tanečník sa začal cítiť trápne, nakoniec to vzdal a s grimasou odišiel. Nato sa postavil od stola druhý z nich, so škodoradostným úsmevom mrkol na porazeného soka, že on to dá a pristúpil k nej z druhej strany. Scénka sa opakovala, srnka pevne hypnotizovala parket, beľmo v jej krásnych očiach jej kmitalo, ale necukla, nepozrela sa naňho. Pepík neveriacky pokrútil hlavou a vrátil sa k stolu. Smiech spolusediacich, šúchanie nosa.To už scénka vzbudila všeobecnú pozornosť a úsmevy sediacich tangueros naokolo. No ja to dám, takto sa to robí u nás, povedal som si a napriamo som k nej pristúpil postaviac sa mačisticky priamo pred ňu, tak na meter, sledovaný všetkými naokolo. Zaclonil som jej výhľad na parket, takže v prípade, že cez deň nehľadala ďalekohľadom na slnku slnečné škvrny, tak ma musela vidieť. Ale prekvápko, srnka pokračovala v sledovaní parketu cez moje brucho. X-menka s röntgenovými očami. Najprv som si myslel, že sa kochá mojimi tehličkami (nie tými zlatými), ale to už všetkým naokolo cukali kútiky úst, tak som po (neskutočne dlhej) pol minúte zvolil otočku a odchod k svojmu stolu. Tlmený smiech naokolo. Ešteže som v tejto komédii nehral sám. Pobavilo. Srnka tam asi sedí dodnes.

Niekedy ma ignoruje, ale neodmieta, len chce, aby som ostal fixovaný na ňu, lebo si chce so mnou v skutočnosti niečo vyriešiť. A potrebuje, aby som k nej prišiel, tvárou v tvár, plný neistoty, pochybností, rozporuplných pocitov a ona mi potom povie, čo nechcem počuť. Alebo chcem. Rakúšanka v Crowne Plaza. Odhodlám sa ísť cez cortinu po ňu naprieč celým dlhým prázdnym parketom, a ona mi pred tvárou zavrtí svojou kučeravou hrivou a vmetie mi do tváre svoje rázne a bodavé Nein, plné nedoriešených a nedopovedaných viet z minulosti, a potom, keď sa celým tým dlhým a prázdnym parketom vraciam nazad a ten čas vnímam oveľa dlhšie a intenzívnejšie, ako kozmonaut spomalene poskakujúci po povrchu Mesiaca,  v zrkadle oproti na stene vidím jej odraz, ako sa celú cestu za mnou pozerá a celé si to užíva. Ale to je už iný tangopríbeh, možno nabudúce.

(c) Rony, 2022

 
Pridajte svoj názor